Paralely eurozóny a rubľovej zóny

...pre problémové banky, ktoré sa nedokážu financovať z medzibankového trhu, a ktoré nemajú dostatok kvalitného kolaterálu (zábezpeky), aby si požičali prostriedky od ECB. A tak im za menej kvalitný kolaterál požičia domáca centrálna banka. V praxi to znamená, že nové eurá môže do obehu dodávať nielen ECB, ale aj jednotlivé centrálne banky.

Takýto precedens – menovú úniu s viacerými centrálnymi bankami s právomocou vytvárania vlastných peňazí, pozná moderná história len jeden – rubľovú zónu. Z pätnástich postsovietskych krajín, z ktorých väčšina nemala prístup na zahraničné kapitálové trhy (nepripomína vám to niečo?), hospodárili viaceré s nemalými deficitmi, ktoré financovali centrálne banky. Tie tak vytvárali infláciu nielen v domácej krajine, ale ju exportovali aj do celého zvyšku rubľovej zóny.

Hoci eurozóna v súčasnosti ešte ani zďaleka nie je v takomto štádiu, ELA v súčasnosti využívajú len Írsko a Grécko, s tým, ako sa bude rozširovať dlhová kríza, tak nie je vylúčené, že viacero centrálnych bánk bude nalievať likviditu do svojich bánk, sa rubľovej zóne môže ešte viac priblížiť. A ako dopadla rubľová zóna? V rokoch 1992/93 sa hyperinflačne rozpadla, krajiny prešli na vlastnú menu a ešte trvalo niekoľko rokov kým sa z hyperinflácie spamätali a dokázali obnoviť dôveru v nové meny.

Inflácia v krajinách bývalej rubľovej zóny v rokoch 1992-1996 (Zdroj: EBRD)

KB